Ako zaplatiť šek v sobotu ráno

Autor: Ingrid Petrušková | 24.6.2018 o 15:59 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  332x

Je jednoduché zaplatiť šek? Áno aj nie. Stačí prísť na poštu a o chvíľu už máte zaplatené. No taká cesta môže byť veľmi zaujímavá. Dá sa pri tom spoznať veľa zaujímavých ľudí a vidieť krásu okolo nás. Ako to robíte vy?

     Musím ísť zaplatiť šek na poštu, lebo jeho splatnosť uplynie zajtra. Zajtra je nedeľa. Deň, kdy se nic nedělá. Takže zaplatiť ho nemôžeme. Nuž tak sa chtiac-nechtiac musím obliecť, obuť, učesať (t.j. prehodiť vlasy z jednej strany hlavy na druhú) a vyraziť na poštu. Mnohí na sídlisku ešte spia, veď je sobota ráno . Nemusia ísť do práce, nie je potrebné vstávať o piatej, či pol šiestej. Pred panelákom je ticho, nikde nikoho. Len slniečko, kvietky, čo ma vítajú svojou krásou a vôňou a ja.

     Nuž vyberiem sa tanečným krokom na poštu. A tu hľa čierne vtáčiky s oranžovým zobáčikom ma vítajú. Obliekli si svoj najlepší oblek, frak ako na majáles. A to len kvôli mne, aby mi ukázali, ako im na mne záleží.

     Tak idem po chodníku okolo ihličnatých stromov, ktoré si veselo rastú ku hviezdam. Veď je máj. Máj lásky čas. Už im narástlo ďalšie bledé ihličie, už len kúsok porastie. Veď už začala tretia dekáda mesiaca lásky.

     Cestou si fotím vtáčiky vo frakoch. Niektorí sú už po raňajkách, iní ich zatiaľ nerušene konzumujú v bufete prestretom na mäkkej bledozelenej šťavnatej trávičke. Fotím aj kvietočky, lístočky, stromčeky i stromy, slnečné lúče i zlaté slniečko. A kým prídem pred poštu, tak stretnem cestou pár ľudkov, ktorí sa ponáhľajú. Ponáhľajú do obchodu, na poštu, či len tak. Aby nevyšli  z cviku. Veď cez pracovný týždeň sú permanentne na behu, v strese.

      No mňa zaujme dvojica. On a on. Prvý je mladý muž, okolo 18-20 rokov, druhý má štyri labky a kožúšok pristrihnutý na leto. Už je trochu viacfarebný. Prevažuje síce čierna farba srsti, no už vidno sivule, ktoré dávajú tušiť, že psík už nie je najmladší. Veselo si vykračuje pri pánovi. Je dosť veľkého vzrastu. Keby som ho stretla v tom parčíku o 10 hodín neskôr, veru by som sa poriadne bála. Ale teraz zavčas rána, bez strachu si ho obďaleč fotím. Len psíka. Pán je síce tiež zaujímavý, ale ten by mi mohol povedať, že si neželá byť na fotke. A to rešpektujem. Hoci je to len hypotetická reakcia dotyčného mladíka.

     Prejdem teda na poštu. Tam slušne čakám v rade. Veď robí len jedna mladá dáma – poštárka. Ide jej práca od ruky, veď to robí nie prvý rok. Keď sa dostanem na rad, podám šek a peniažky. Keď mi vydá príslušnú sumu peniažkov, poviem len, že musela asi skoro vstávať, keď tu musí pracovať. No ona mi s úsmevom na perách odpovedala, že ani nie. Síce nebýva tu na sídlisku, ale cesta autom do práce jej netrvá dlho. Tak jej zaželám, nech jej rýchlo prejde tá polhodinka pracovného času, poprajem pekný dník a idem ďalej. Ešte ma o kúsok ďalej vľavo od okienka zaujali tri knižočky. Sú útle. Stoja viac ako 11 Eur. Názov si presne nepamätám. Išlo o knižočky pre deti, s názvom asi Ameeerika, Afriiika a .... Boli tri. Neviem presne o aké kontinenty išlo.

     Pri ceste domov som stretla toho mladíka so psom. Len som sa na neho pozrela, na psíka a povedala, že je veľmi pekný. A mladý muž mi odvetil, že on je vlastne ona. A nie je to mladá dáma ako on, ale starenka. Na moju poznámočku, že by som jej mala asi začať vykať, sa mladíkovi roztiahli ústa do úsmevu od ucha k uchu. A veru, aj on by jej mal začať vykať. Ešte som sa spýtala, či si ju môžem odfotiť. Bez problémov. A veru mi Megy pózovala. Od chrbta, na chrbte, spredu, s papekom, bez papeka, s vážnou papuľkou i veselou. Pomedzi fotenie mi mladík stihol vysvetliť, že sa volá Megy, ale doma ju volajú jednoducho Gy. Poďakovala som sa im,  popriala krásny dník a otočila na cestu domov. Ešte som za sebou začula mladý hlas, ktorý mi poprial pekný dník. Otočila som hlavu, usmiala sa naň a popriala to isté. Musela som kúpiť cibuľu, lebo bez nej manžel doma nemôže dokončiť obedík. Tak môžem hneď napísať tieto písmenká, slová, vety.

     Ponáhľala som sa z pošty do obchodu, kúpila čo bolo treba. Cestou domov si zo mňa vtáčiky vo frakoch robili srandu. Poskakovali okolo chodníka, ktorý viedol do nášho bytíku. Ale povedala som si, že títo nezbedníci sú si veľmi podobní, ani jeden mi neprezradil svoje krstné meno.

    Keď som prišla domov, privítal ma manžel s otázkou: „ Cibuľu máš?“ Keď dostal kladnú odpoveď, zobral mi tašku s nákupom, a už ho nebolo na chodbe. Kým som sa vyzula, umyla ruky a prišla do kuchyne, cibuľa, ktorá bola pred 15 minútami na polici v obchode, už veselo tancovala v rajnici na oleji. Možno sa cítila ako v raji. Aspoň tú chvíľku, kým do nej manžel nepridal mäsko. A ...

    Nuž toto bola moja cesta z bytu na poštu, ktorá pešo trvá 15 minút tam aj späť. Mne to tento raz trvalo pol hodinu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Vyšetrovatelia sa výsluchmi chránia pred nadriadenými. Aj keď sú zbytočné

NAKA vypočúva ľudí zo Za slušné Slovensko.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Šikanuje polícia organizátorov protestov?

Nestačilo vypočuť len jedného z nich?


Už ste čítali?